Bol to jeden z tých dní, keď človek od rána ledva čaká, kedy si večer opäť ľahne do postele, aby ho spánok oslobodil od všetkých negatívnych myšlienok a na druhý deň mohol začať od znova, lepšie a s čistým štítom.
Už od rána som mala pocit, že sa celý svet spikol proti mne a dobre sa na tom baví. V prvom rade som od momentu, keď som prvýkrát v to ráno otvorila oči, vedela, že dnes nemám šancu prísť do práce včas. Hneď nato sa vynorila spomienka na predchádzajúci deň a na 20 minútové hľadanie miesta na parkovanie, čo mi pekne skomplikovalo príchod do práce. Teda hneď prvé dve myšlienky a príjemný začiatok dňa bol v háji. Okrem toho som sa zobudila s opuchnutým lícom po (pred dvoma mesiacmi) vytrhnutom zube, čo ma teda dojalo. No a potom prišli na rad bežné záležitosti, ako napr. že som nevedela nájsť mobil, nedržali mi vlasy, nevedela som, čo si mám obliecť a podobne. Rozčuľovala som sa, aký je všade neporiadok a snažila som sa nájsť niekoho, kto za to môže, aby som mu mohla vynadať. Niekto by mohol povedať - hysterka. Áno priznávam, mohlo to tak vyzerať, ale mne to v tej chvíli bolo úplne jedno. Zúfalo som túžila, aby bola sobota a ja som si to len nevšimla... Žiaľ, kalendár tvrdohlavo trval na utorku.
V značnom časovom sklze som sa prihnala na prízemie budovy, v ktorej pracujem, skoro som vyvalila turniket a ďalej som sa ponáhľala smerom k výťahom. Cholericky som stláčala šipku "smer hore", až kým sa dvere s cinknutím neotvorili.
Nastúpila som do výťahu a so mnou ešte jeden pán. Mohol byť odo mňa tak o 15 - 20 rokov starší, mal úsmev na tvári a veľmi dobrácky pohľad. Držala som v ruke jablko, ktoré mi v rámci nejakej marketingovej akcie vtisla do ruky hosteska, kým som čakala na výťah. Skĺzol naň pohľadom a vtipne prehodil niečo ohľadom toho, čo si už ľudia v marketingu nevymyslia, aby firma zaujala. Pobavilo ma to, prvýkrát som sa v ten deň usmiala aj ja. Stihli sme si povedať ešte pár viet, no nebola to komunikácia nasilu, len aby nenastalo trápne ticho, ako to už vo výťahoch býva. :-)
Vystupoval skôr než ja a pri odchode mi ešte stále s úsmevom na tvári povedal: "dovidenia a pekný deň vám prajem." Úplne jednoduchá veta, z ktorej bolo cítiť úprimnosť. Hneď ako tú vetu vyslovil a zatvorili sa za ním dvere výťahu, som si uvedomila ten rozdiel. Rozdiel medzi nami v tej chvíli. Ja, zachmúrená, rozčúlená, prakticky úplne bezdôvodne len preto, že pár vecí nebolo v to ráno presne podľa mojich predstáv. Na druhej strane on, človek, ktorý sa prihovoril inému, úplne neznámemu, človeku s úsmevom a pravdepodobne vôbec netuší, ako mi v tej chvíli zlepšil náladu. V tom momente som si tiež uvedomila silu okamihu, silu slova, vysloveného v pravý čas na pravom mieste. Pochopila som, aké je dôležité prežívať každý jeden okamih, každú sekundu.
Viem, že to znie ako klišé, e-mailov s touto tématikou každý z nás preposlal už desiatky. Napriek tomu sa len málokto nad ich obsahom skutočne zamyslí. Keby to tak bolo, po uliciach by chodilo omnoho menej smutných a nahnevaných tvárí, nahradili by ich úsmevy a pohľady plné radosti zo života. Je veľmi zaujímavé, že ľudia, ktorí majú skutočné problémy, nie bežné malichernosti, ale problémy vyžadujúce si množstvo energie a sily, bývajú oveľa láskavejší a šťastnejší, pretože si uvedomujú hodnotu života.
Možno keby sme ráno vstávali s pocitom sťastia, že je pred nami ďalší deň nášho života, zabudli by sme na polovicu bežných problémov alebo by sme ich aspoň dokázali brať s nadhľadom.